Dary čiernej krajiny

Bohmi stvorený a riadený vesmír si Egypťania predstavovali ako miesto, kde panuje rovnováha, pravda a harmónia - tieto vlastnosti zosobňuje bohyňa Maat. Onen svet chápali jednoducho ako paralelný Egypt, aj s jeho dominantnou riekou, kde však nie sú choroby ani hlad, kde obilie rastie do veľkej výšky, lebo ho nepškodzuje sucho ani hmyz, a kde je žatva ľahkou prácou, ktorú možno vykonávať aj vo sviatočnom odeve. V skutočnosti však bohaté dary, ktoré poskytoval Níl, neprichádzali bez ťažkej práce roľníkov, pestujúcich jačmeň a pšenicu - hlavné obilniny krajiny. Roľníci ručne siali zrno vždy na jeseň, po každoročných letných nílskych záplavách, ktoré zavlažili polia a obohatili ich vrstvami úrodnej čiernej naplaveniny. Aby naplno využili záplavy a zvýšli množstvo výnosnej poľnohospodárskej pôdy, hojne využívali aj zavodňovacie systémy. Hoci sa väčšina starovekého obyvateľstva venovala poľnohospodárstvu a výrobe postravín, mnohí boli aj remeselníkmi - hrnčiarmi, tkáčmi, tesármi, spracovávateľmi kovov a kamenármi, teda tvorcami stavieb a artefaktov, ktoré dnes tak veľmi obdivujeme. Najprivilegovanejším však bolo povolanie pisára; bolo oslobododené od dane a prinášalo značnú prestíž a autoritu, a to až do takej miery, že hodnostári sa často dávali zobrazovať v podobe pisára s prekríženými nohami, s rozprestetým papyrusovým zvitkom na kolenách, s perom z trstiny v ruke a s atramentovou paletou prevesenou cez plece. Pisári sa učili v školách pripojených ku chrámom. Zvládanie zložitého heiroglyfického písma predstavovalo dlhú a namáhavú prácu. V texte známom ako Satira na povolania otec povzbudzuje svojho syna v štúdiu za pisára, "najväčšieho zo všetkých povolaní". Po zosmiešnení útrap ostatnch povolaní - "jedného biednejšieho než druhé" - otec dochádza k záveru, že "neexistuje nijaké povolanie bez šéfa, okrem povolania pisára; on sám si je šéfom. Preto ak vieš písať, bude to pre teba lepšie povolanie než hociktoré iné!